Okolie Levíc bolo osídlené už pred vyše šesťtisíc rokmi v mladšej dobe bronzovej, o čom svedčia nálezy volútovej keramiky želiezovského typu. Neskorú dobu bronzovú dokumentuje kanelovaná keramika. O ďalšom súvislom osídlení svedčia sídliská z bronzovej, hallštattskej a laténskej doby. O prítomnosti Keltov okolo roku 3000 pred n. l. hovoria strieborné mince, ktoré boli objavené v roku 1930 na Novej osade.
Na prelome letopočtu tu boli germánske kmene Kvádov a Markomanov, potom Rimania. V období sťahovania národov vo 4. storočí príčinou rušných pohybov na tomto území boli turkotatárski Huni, ktorí sa pohli zo strednej Ázie na západ a hnali pred sebou Gótov a iné východogermánske kmene. Koncom 4. storočia prenikli na toto územie prvé kmene starých Slovanov, ktorí sa dostali do závislosti Avarov. Avari boli koncom 8. storočia porazení vojskami franského panovníka Karola Veľkého a na začiatku 9. storočia vznikali na území dnešnej Moravy a západného Slovenska nezávislé slovanské kniežatstvá a aj v okolí Levíc na vyvýšených miestach, napr. na Krivíne v chotári Rybníka, v Bohuniciach, Starom Tekove a pravdepodobne i na skalných výbežkoch levickej Kalvárie, slovanské hradiská. Koncom 9. storočia sa tu usadili Maďari. Vzniklo uhorské kráľovstvo, ktoré začiatkom 11. storočia na starších vybudovalo kamenné hrady, ako strediská administratívno – správnych územných celkov – žúp /komitátov/. Z tohto obdobia pochádzajú prvé písomné správy o jestvovaní obcí na tomto území, z ktorých prvým významným dokumentom je zakladacia listina beňadického opátstva z roku 1075. Uvádza napríklad Rybník, Starý Tekov, Tlmače, Kozárovce, Opatovú /teraz časť obce Nová Dedina/, Mýtne Ludany a Žemliare.
Z roku 1156 pochádza prvá písomná zmienka o troch osadách na území dnešných Levíc. Vtedy totiž posvätil ostrihomský arcibiskup Martirius kostol sv. Martina v osade Bratka, ktorý dal postaviť komes Euzidinus a a obdaroval ho nehnuteľným a hnuteľným majetkom. Bratku už v polovici 12. storočia vyčlenili ako donačný majetok spomínaného župana z kráľovského majetku spravovaného z komitátneho hradu v Tekove. Ostrihomský arcibiskup pričlenil k tomuto kostolu tri dediny. Tak vznikla vyčlenením z hradnej fary v Tekove nová fara v Bratke, ku ktorej patrili od roku 1156 okrem Bratky aj Levice /neskoršie Staré Levice/ a dedina Vitkovce.
Dnes už ani jedna z uvedených troch osád neexistuje. Bratka a aVitkovce zanikli ešte v stredoveku a Staré Levice začiatkom 17.storočia. Polohu Vitkoviec sa dodnes nepodarilo presnejšie lokalizovať. Staré Levice sa spomínajú ako dovtedy bezvýznamná poddanská obec patriaca k Tekovskému hradnému panstvu. Ležali na východ od terajšieho mestského centra, na úpätí viničného vrchu, ktorý si podnes zachoval názov Staré Levice, Ó-Léva. Bratka ležala na území terajšieho chotárneho dielu rovnakého mena, teda juhozápadne od Levíc, v kline medzi železničnými traťami Levice – Nové Zámky a Levice – Štúrovo. Presné lokalizovanie zaniknutej osady Bratka umožnil archeologický výskum v rokoch 1958 – 1960 na tomto území. Výskumom sa odkryli základy románskeho kostolíka sv. Martina, časť cintorína a našli sa aj stopy po osade Bratka. Výskum potvrdil, že určité stopy osídlenia tejto oblasti možno bezpečne predpokladať už v 9.-10.storočí, zatiaľ čo ťažisko osídlenia Bratky bolo pravdepodobne až v 12. – 15.storočí. V7sledky výskumu potvrdili aj pravdivosť údajov listiny z roku 1156, keďže odkryté základy pôvodného kostola v Bratke svedčia o tom, že pochádzal z polovice 12. storočia. Druhý raz sa spomína Bratka o dva roky neskôr, a to v listine z roku 1158, keď Štefan, Euzidínov brat, daroval osadu Bratku a v jej susedstve ležiacu osadu Zamto kláštoru v Hronskom Beňadiku. Ako majetok tohto kláštora sa spomína Bratka aj v listine z roku 1209.
Archeologický výskum priniesol však zaujímavé doklady o ďalších osudoch tejto oblasti. Kostol v Bratke bol niekedy v polovici, prípadne v druhej polovici 13.storočia zničený a na jeho mieste postavili v priebehu druhej polovice 13. storočia nový kostol. Zničenie starého kostola v Bratke a s ním aj osady súvisí pravdepodobne s tatárskym plienením v rokoch 1241-1242, prípadne /najneskôr/ s vpádom vojsk Přemysla Otakara II. v roku 1271. V poslednej štvrtine 13. storočia dal kláštor v Hronskom Beňadiku Bratku do zálohy svojmu poddanému, ktorého potomkovia používali priezvisko odvodené podľa tejto lokality.
Postavenie druhého kostola sa uskutočnilo asi v čase, keď mali Bratku v držbe Baratkovci. V roku 1346 získal Bratku späť hronskobeňadický kláštor. Potom sa spomína Bratka opäť v roku 1429 v súvislosti s tamojším kláštorom, no o 17 rokov neskôr /roku 1456/ sa spomínajú osada Bratka a tamojší kostol už ako spustnuté. Bratka teda definitívne zanikla v období ohraničenom rokmi 1429 – 1456. Možno predpokladať, že jej zánik súvisí s bojmi majiteľa levického hradu Petra Čecha s husitskými vojskami, ktoré sa odohrali na Ponitrí a Pohroní v rokoch 1433 – 1435. Peter Čech sa totiž v prvej polovici 15. storočia zmocnil aj Bratky, ktorú držal spolu so susednou osadou Zamto aj jeho vnuk Ján, hoci už len ako vyľudnené majetky – prédiá, ako o tom svedčí údaj z listiny z roku 1489. Bratka sa potom spomína v archívnych prameňoch nasledujúcich storočí /napríklad v urbári levického panstva z roku 1554 aj inde/ vždy len ako neosídlená lokalita s kultivovanou pôdou na území Starých Levíc a od čias ich zániku v chotári Nových, resp. Veľkých Levíc.
„Villa Leua“, ktorá sa spomína v listine z roku 156 sa od 14. storočia nazývala aj Starými Levicami na rozdiel od Nových Levíc, nazývaných neskôr aj Veľkými Levicami, ktoré sa začali vyvíjať ako podhradie pod Levickým hradom pravdepodobne už koncom 13.storčia, prípadne začiatkom 14.storčia. Levický hrad pred tatárskym vpádom ešte nestál. Po tatárskom vpáde v rámci výstavby kamenných hradov ako strategicky významných centier obrany krajiny vybudovali aj Levický hrad na nevysokom trachytovom kopci pravdepodobne v poslednej štrvtine 13. storočia. Obklopovali ho močiare, ktoré boli výhodným prírodným obranným prvkom. Prvá zmienka v listine o jeho existencii ako vybudovaného hradu pochádza z roku 1318, keď bol v moci Matúša Čáka a spravoval ho kastelán Jule. Po smrti Matúša Čáka prešiel roku 1321 do kráľovských rúk a stal sa sídelným hradom Tekovskej stolice, keďže starý Tekovský hrad mal niekoľko storočí od svojho vznik významnú vojenskú a administratívnu funkciu ako dôležitý strategický bod, strážiaci cestu vedúcu z Podunajskej nížiny do oblasti, v ktorej sa rozvíjalo banské podnikanie. Súčasne bolo centrom administratívy levického hradného panstva, ku ktorému sa pripojil majetky zaniknutého Tekovského hradu.
V listine z roku 1388 sa spomína v súvislosti s Levicami aj právo trhov a vyberanie mýta. Osadu s právom trhov a vyberania mýta treba považovať za sídlisko so základnými predpokladmi vývoja na mesto. Aj svojím názvom už ako mestečko /oppidum/ sa spomínajú Levice po prvý raz v listine z roku 1428. Vyvíjajúce sa mestečko podliehalo ak súčasť levického hradného panstva kastelánovi hradu ako správcovi panstva, ktoré bolo až do roku 1395 kráľovským majetkom. V tomto roku ho kráľ Žigmund daroval Ladislavovi zo Šaroviec, predkovi rodu Levických. Jeho syn Peter začal používať prímenie Levický /de Leva/. Levickovci vlastnili Levický hrad s panstvom až do roku 1529, keď ho kráľ Ferdinand I. skonfiškoval a na kratší čas daroval svojej manželke kráľovnej Anne. Potom držali hrad s panstvom až do vymretia rodu roku 1553 opäť Levickovci. Hrad i panstvo sa dostali znova do kráľovských rúk. Spravovali ich hradní kapitáni, lebo v dôsledku tureckej expanzie stal sa pohraničným hradom v blízkosti Turkami okupovaného územia Uhorska.
V roku 1541 sa začala tzv. druhá turecká vojna, ktorej neblahé následky sa dotýkali bezprostredne aj Slovenska, lebo sa v nej Turkom podarilo okupovať značnú časť juhoslovenského územia. V roku 1543 padol do tureckých rúk Ostrihom a turecké útoky smerovali stále väčšou intenzitou na južné slovenské pohraničie, kde chránila reťaz opevnených miest a hradov, medzi nimi aj Levice. Po dobytí Ostrihomu roku 1544 Turci prekročili Dunaj a náhle prepadli pevnosť Levice. Hrad sa im síce dobyť nepodarilo, získali však bohatú korisť, mnoho zajatcov a veľké škody spôsobili podpálením mesta. Hrad Levice sa spolu s mestom stali dôležitým strategickým bodom v systéme obrany Turkami ešte neokupovaného územia severného Uhorska.
V roku 1595 sa podarilo cisárskym vojskám v západnej časti Uhorska dobyť späť od Turkov Vacov, Vyšehrad a Ostrihom, oslobodili sa Staré Levice spod tureckej poplatnosti. Skončenie pätnásťročnej vojny s Turkami /1593 – 1606/ neprinieslo pokoj a bezpečnosť ani okoliu Levíc. Mier sa totiž často porušoval a Turci, či už sami, alebo v spojení s vodcami protihabsburských povstaní podnikali výpady do slovenského vnútrozemia a pustošili slovenské obyvateľstvo a jeho majetky. V roku 1613 začali znepokojovať aj široké okolie levíc, najprv iba výhražnými listami, no čoskoro na to aj lúpežnými vpádmi. Pod tlakom tureckého drancovania sa obec úplne vyľudnila.
Mestečko Levice, ktoré bolo súčasne aj vojenským táborom, malo teda v druhej polovici 16.stor. a celé 17. storočie osobitný charakter a život v ňom i jeho zriadenie boli značne odlišné od ostatných komunít na levickom panstve. Keďže v jeho chotári nebola urbárska pôda, nebolo v ňom ani poddanské obyvateľstvo v pravom slova zmysle. Od konca 16., ale najmä v 17. storočí sa usadilo v ňom veľa zemanov ktorých povolaním sa stala vojenská služba. Zemania v Leviciach získavali za vojenské služby, spojené s finančnými pôžičkami majiteľom Levického hradu a jeho kapitánom, inskripcie na domy, ktoré si často vlastnými nákladmi budovali.
Mestečko a hrad Levice popri vojenskej funkcii plnili však aj ďalšiu významnú úlohu administratívneho i ekonomického centra levického hradného panstva. Mestečko Levice bolo trhovým miestom, v ktorom sa do značnej miery sústreďovala aj remeselná výroba. Už od začiatku 17. storočia sa tu popri dvoch týždenných trhoch konali aj výročné jarmoky, ktorých počet sa roku 1733 zvýšil na štyri. Ako trhové mesto mali Levice významné postavenie hlavne v súvislosti s obchodom s obilím a inými poľnohospodárskymi produktmi. V 17. storočí sa rozvíjali v Leviciach aj remeslá, a to predovšetkým také, ktoré svojimi výrobkami saturovali potreby okolitých dedín v zásobovaní odevom, obuvou a inými výrobkami dennej potreby. Prvý písomne doložený cech v Leviciach je cech čižmárov, ktorý jestvoval už roku 1620. V roku 1632 si založili cech aj kožušníci a pred rokom 1672 jestvoval v Leviciach aj cech zámočníkov, remenárov a mečiarov. Od roku 1697 mali svoj cech aj ševci. Ďalšie cechy sa rozvíjali od 18. storočia. Domáci obchod v mestečku a čapovanie nápojov mali v rukách obchodníci balkánskeho pôvodu, ktorý sa v Leviciach usadili už v 17. storočí. Značná časť obyvateľov Levíc v 17. storočí nachádzala svoje živobytie v obchodnej a remeselnej činnosti a len menšia časť sa zaoberala výlučne poľnohospodárstvom a vinohradníctvom. Okrem tohto obyvateľstva žili v Leviciach v 17. storočí v značnom počte aj Cigáni. Zaoberali sa predovšetkým obchodom s koňmi, výrobou podkou a klincov. Viacerí si zarábali na chlieb aj muzikantstvom. Najtragickejšie dni priniesla Leviciam turecká ofenzíva v roku 1663, keď 2. novembra padol hrad i mestečko Levice d o rúk Turkom. Pod tureckým panstvom boli Levice 224 dní a za ten čas boli sídlom tureckého sandžaku. 12. júna 1664 Turkov z mesta vytlačili a 19. júna vo veľkej bitke pri Leviciach porazili. Trvalo však dlhší čas, kým sa mestečko spamätalo z tureckého spustošenia. Po oslobodení levíc sa mesto postupne stavebne rozvíjalo. V roku 1675 založili františkánsky kláštor a kostol. Opravné práce na hrade vykonávali vojenskí odborníci pod vedením L. de Souchesa.
Pomerne dobrý obraz o vzhľade mesta a hradu v 17. storočí podávajú niektoré kresby Levíc ako protitureckej pevnosti. Mesto pod hradom ochraňovali proti nepriateľským útokom hradby a palisády z dreva. Do mesta sa vchádzalo štyrmi bránami – vnútromestskou /cisárskou/, bátovskou /ktorou vchádzala do mesta z Bátoviec/, starou a lebo mlynárskou bránou /neďaleko fary, ktorou viedla do mesta cesta od západu/, malou bránou /z ktorej vychádzala cesta na Staré Levice/.
Tragický bol pre Levice veľký požiar roku 1696, ktorý zničil celé mesto. Daňoví komisári, ktorí v tomto roku navštívili Levice, aby vyrubili štátnu a stoličnú daň, museli konštatovať, že mesto je úplne spálené a zrúcané, že okrem dvoch čiastočne zničených opevnení sa tu nachádza iba pár chatrčí a že okrem niektorých zemanov niet tu nijakého obyvateľa.
V roku 1703 zaujali Rákócziho kurucké vojská hrad i mesto a držali ho v rukách až do roku 1708, keď cisársky generál Heisler útokom dobyl hrad a mesto, ktoré utekajúci kuruci podpálili. Značnú skazu priniesol mestu aj mor, ktorý v rokoch 1709 – 1710 zúril v Leviciach a v okolí. Potom však nasledoval pomerne rýchly populačný a hospodársky rozvoj, takže už v druhej štvrtine tohto storočia sa Levice zaradili medzi najvýznamnejšie metá juhozápadného Slovenska.
Szatmárskym mierom roku 1711 sa skončilo obdobie stavovských povstaní uhorskej šľachty proti Habsburgovcom. Posledné z nich /rákócziovské/ poznamenalo na dlhý čas aj mesto Levice. Prvá polovica 18. storočia je obdobím rekonštrukcie, obnovy ekonomiky i populačného rozvoja uhorského štátu silne narušeného vo všetkých oblastiach života tureckou okupáciou. Levice, populačne značne zdecimované na konci 17. a na začiatku 18. storočia, mohli poskytnúť možnosti osídlenia a obživy skultivovaním opustených pozemkov a obnovením remeselnej výroby.
V druhom desaťročí 18. storočia sa začínal teda aj v Leviciach vracať život postupne do normálnych koľají. Obnoviť mesto sa podarilo, čoho dôkazom bolo rozdelenie mesta v treťom desaťročí 18. storočia na 10 desiatok, ktoré zahrnovali jednotlivé ulice mesta : 1.Vnútorné mesto, 2.Mlynská ulica, 3.Kryvá mlynská ulica, 4.Trhová ulica smerom k mlynu, 5.Ulica pod trhoviskom, 6.Druhá ulica, 7.Tretia ulica, 8.Cigánska ulica, 9.Dolné mesto, 10.Bátovská ulica.
V 18.storčí získava mesto medzi miestami Slovenska významné postavenie. Obdobie mieru a rekonštrukcie krajiny po skončení nepokojov a vojen prináša aj Leviciam nebývalé možnosti hospodárskeho rozvoja. Popri vinohradníctve a záhradníctve má stále vzrastajúcu frekvenciu obchod, najmä z obilím a inými poľnohospodárskymi produktmi, hojne navštevovaný kupcami zo širokého okolia i zo vzdialenejších stolíc. V súvislosti s jeho rozvojom dostáva mesto roku 1733 rozšírenie privilégia výročných jarmokov na štyri ročne /zvestovanie Panny Márie – 25.marca, v stredu pred Božím Telom – v máji – júni, na Jakuba – 25.júla a na Michala – 29.septembra/. V prvej štvrtine 18.storčia sa zakladajú v Leviciach ďalšie cechy – cech uhorských krajčírov, gombičkárov, mäsiarov a v druhej štvrtine 18.storočia aj cech ševcov, neskôr halenárov, spoločný cech kováčov, kolárov a debnárov, spoločný cech stolárov a zámočníkov.
12.septembra 1772 postihol Levice veľký požiar, pri ktorom zhorelo 245 domov i farský kostol. Nový kostol postavili v rokoch 1773- 1780.
V roku 1786 zrušili v Leviciach kláštor františkánov, ktorých tu usadil roku 1675 barón Jaklin. Jeho objekty pripadli do správy náboženskej základiny. V roku 1807 sa do nich nasťahovali piaristi, aby založili v Leviciach gymnázium, ktoré v roku 1815 aj otvorili. Význam Levíc vzrástol aj po kultúrnej stránke začiatkom 19.storočia.
Pri celokrajinskom súpise obyvateľstva roku 1828 mali Levice 585 domov so 4099 obyvateľmi. Cholera, ktorá v lete roku 1831 zúrila v celej krajine, si vyžiadala v Leviciach 403 obetí. V tridsiatych a štyridsiatych rokoch 19.storočia sa aktivizuje v meste aj spoločenský a kultúrny život vyšších vrstiev. Najmä zásluhou úradníkov levického panstva sa v roku 1836 zakladá spolok Kasíno a v roku 1846 maďarský čitateľský spolok, ktorého cieľom bolo šírenie a propagácia maďarskej literatúry. Aktivizujú sa aj obe protestantské cirkvi a budujú vlastné kostoly /v roku 18210 kalvíni a v rok 1843 evanjelici augsburského vyznania/. Prví Židia sa do mesta prisťahovali až roku 1838. Hromadnejšie sťahovanie Židov do Levíc spadá až do štyridsiatych rokov 19.storčia, keď tu spolu so Židmi z blízkeho okolia uzatvárajú samostatnú židovskú náboženskú obec a v roku 1857 si zriaďujú aj vlastnú synagógu a školu.
Zánikom feudalizmu v roku 1848 sa oslobodili Levice spod poddanskej závislosti od levického panstva a v tom istom roku sa k nim pripojila prímestská osada Levické Podhradie. Levice mali v tomto roku 4817 obyvateľov. V tretej štvrtine 19. storočia zaznamenalo mesto vo svojom vývoji istú stagnáciu aj dôsledkom živelných pohrôm a epidémií /požiare, cholera 1866 a 1812/. V roku 1867 predal Pavol Eszterházy celé levické panstvo Alexandrovi Schoellerovi. Okrem nehnuteľností v meste /kaštieľ, hospodárske budovy, mlyn/ patrili k nemu v extraviláne Levíc dva majere. V roku 1885 sa dokončil železničný prípoj smerom na Levice traťou Štúrovo – Čata a o dva roky /1887/ sa dobudovala aj trať Čata – Levice. Tým sa Levice spojili po železnici s najvýznamnejšími obchodnými centrami bývalej monarchie. Koncom minulého storočia /1896/ sa otvorila prevádzka na trati Levice – Hronská Dúbrava a až v roku 1914 dobudovali železnicu z Levíc do Uľán nad Žitavou. V poslednej štvrtine 19. storočia vzrástli Levice populačne, urbanisticky, ekonomicky i kultúrne. Nebývalú úroveň dosiahol obchod s obilím, dobytkom a inými poľnohospodárskymi výrobkami.
Tradičné husacie trhy nadobúdajú koncom 19. a začiatkom 20. storočia nebývalú intenzitu a rozsah. Z niektorých okolitých dedín /Čajkov, Rybník/ skupovali obyvatelia husi v horných častiach Tekovskej stolice a doma ich kŕmili. Pritom sa zameriavali hlavne na to, aby kŕmne husi mali čo najväčšiu pečienku, ktorá bola veľmi hľadaná. Na levických trhoch ju skupovali priekupníci, ktorí ju dodávali až do Viedne, Paríža a Londýna. Vykŕmené husi predávali potom levickým trhovkyniam, ktoré ich na trhoch a jarmokoch vypekali a predávali ako pečené kuracie štvrťky.
Aj koncom 19. a začiatkom 20. storočia si zachovávajú Levice tradičné remeslá. Najpočetnejšími remeselníkmi boli čižmári, pánski krajčíri, obuvníci a stolári. Jediným priemyselným podnikom bol schoellerovský mlyn, ktorý v roku 1879 prebudovali na valcový a neskôr zväčšili a prerobili na parný pohon.
V súvislosti s rozvojom obchodného podnikania vzniká už v roku 1865 v Leviciach sporiteľňa ako účastinárska spoločnosť, v roku 1872 aj druhý peňažný ústav Levická sporiteľňa a úverový ústav. Napokon v roku 1894 zriadili v Leviciach pobočku Tekovskej banky ako tretí peňažný ústav. V roku 1888 vybudovali v Leviciach tržnicu a v roku 1896 si založili vlastný spolok aj obchodnícki učni. Po zrušení cechov v roku 1872 nadviazali v istom zmysle na ich činnosť príslušné remeselnícke spolky. V súvislosti s hospodárskym rozvojom mesta vzrastá aj jeho význam v kultúrnej a administratívnej oblasti. Popri starom levickom gymnáziu začína v roku 1870 činnosť štátny učiteľský ústav. Novostavba jeho budovy z rokov 1909 – 1911 na vyvýšenine bola dlhé roky dominantou mesta. Roku 1872 pribudla aj dievčenská meštianska škola.
Od roku 1881 vychádzal v Leviciach regionálny týždenník Bars. V roku 1870 vybudovali v Leviciach kasárne, ktoré sa prestavali a zväčšili v roku 1897. V osemdesiatych rokoch postavili v neoklasicistickom slohu najstaršiu časť nemocnice. Začiatkom 20. storočia sa zmodernizovalo mesto postavením novej radnice /1902/ a zavedením pouličného elektrického osvetlenia.
Po skončení prvej svetovej vojny a po rozpade Rakúsko-Uhorska roku 1918 vznikla ČSR. V januári 1919 boli do nej začlenené aj Levice so svojím okolím.
Po prelomení frontu pri Ipeľskom Predmostí obsadili vojenské jednotky Maďarskej červenej armády 1. júna 1919 Levice. Celé okolie Levíc sa dostalo pod zvrchovanosť Maďarskej republiky rád.
Celý jún 1919 bežali v okolí Levíc prudké boje medzi Maďarskou červenou armádou a Československou armádou. Maďarská červená armáda sa stiahla za demarkančnú čiaru na Dunaji a Ipli. Posledné maďarské jednotky opustili Levice 30. júna 1919 a začiatkom júla sa predstavitelia československého štátneho aparátu znovu ujali svojich funkcií.
Po skončení bojov sa Levice s okolím stali trvalou súčasťou buržoázno-demokratickej Československej republiky.
V období prvej republiky mali Levice charakter vidieckeho poľnohospodársko-remeselníckeho mestečka.
Koncom dvadsiatych rokov sa hospodárska situácia stabilizovala, čo do značnej miery ovplyvnilo aj rozvoj mesta. V roku 1924 sa na juhovýchodnom okraji mesta začala stavať Nová osada, rozľahlá štvrť rodinných domčekov s dvanástimi ulicami. Levice sa stali významným poľnohospodárskym a obchodným centrom južného Pohronia.
Roky svetovej hospodárskej krízy kruto postihli aj Levice. V malých priemyselných podnikoch /mydláreň, likérka, tehelne/ sa obmedzovala výroba. Drobní remeselníci nevedeli umiestniť na trhu svoje výrobky a čoraz viacej začali obrábať malé políčka a vinohrady, ktoré sa stali pre mnohých jediným zdrojom živobytia.
Na jeseň 1938 sa postavenie ČSR začalo otriasať. Po viedenskej arbitráži obsadila horthyovská maďarská armáda južné Slovensko a 10. novembra1938 vpochodovalo maďarské vojsko aj do Levíc.
Šesť ťažkých bojov okupácie poznačila tvrdá vláda pravicového policajného režimu, národnostný útlak a neskôr vojna. Základné potraviny i priemyselný tovar bol na prídel.
Fašistický teror sa vystupňoval v roku 1944, keď Maďarsko okupovala nemecká armáda, najmä však po 15.októbri 1944, keď moc v štáte prevzala Strana šípových krížov, tzv. nilaši.
Pokrokový duch obyvateľstva Levíc sa prejavil v období Slovenského národného povstania, keď tu slovenskí a maďarskí občania vybudovali spravodajskú sieť.
Pred Vianocami 1944 sa front nezadržateľne približoval aj k leviciam. Prelomenie nemeckých línií v priestore Šiah a rýchly postup sovietskych jednotiek na Levice bol taký prekvapujúci, že sa nepriateľ nezmohol na zorganizovanie vážnejšej obrany. Tankové vojská 2.ukrajinského frontu prenikli do Levíc 20.decembra 1944 asi o 15.00 hodine dvoma smermi – po ceste od Mýtnych Ludán a od Kalinčiakova – a oslobodili ich.
Na pamiatku osloboditeľov postavili v Leviciach dva veľké pomníky, prvý na niekdajšom vojnovom cintoríne na Námestí hrdinov, druhý v priestore veliteľskej pozorovateľne 27.gardového zboru 2.ukrajnského frontu na vrchu Vápnik.
Po skončení vojnovej drámy na dolnom Pohroní život začal písať novú kapitolu dejín. Dvojročným plánom sa odstránili vojnové škody.
Po februárovom prevrate v roku 1948, napriek určitej stagnácii boli v meste vybudované základné komunálno-hygienické zariadenia, vodovod a kanalizácia.
Významným krokom v dejinách Levíc bola výmena obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom podľa medzištátnej dohody z roku 1946. Do Levíc sa – najmä v roku 1947 – prisťahovalo takmer 200 slovenských, prevažne roľníckych rodín z Nyíregyházy a iných slovenských osád v Maďarsku a z Levíc sa do Maďarska presídlilo približne 120 maďarských roľníckych rodín.
Podľa prvého povojnového sčítania ľudu k 1.3.1950 bolo v Leviciach 13 385 obyvateľov, z toho 52,9 % tvorili ženy. Postupujúcim procesom urbanizácie, ktorý prudko zvýšil podiel obyvateľstva žijúceho v meste, spriemyselňovaním mesta sa značne zvýšil prírastok obyvateľov.
Z veľkostatku Schoellera po konfiškácii a znárodnení vznikol Štátny majetok Levice. Za zmienku stojí aj vybudovanie sústavy produkčných kaprových rybníkov.
Rozvoj hospodárstva okresu vytvoril podmienky pre neustály rast ekonomickej aktivity obyvateľstva, najmä žien. Zmenila sa sociálna, kvalifikačná, profesijná a odvetvová štruktúra pracujúcich.
Najstarším priemyslom v meste je priemysel potravín a pochutín, ktorý mal v čase znárodnenia charakter drobných pekárskych, mlynárskych prevádzok, nákupní mlieka a hydinárskych výrobní.
Medzi najstaršie priemyselné odvetvia na území mesta Levíc patrí aj priemysel stavebných hmôt. Znárodnením v roku 1948 prešlo do národných správ viac drobných tehelní, kamenárskych prevádzok a výrobní drveného kameňa.
Poslaním Združených služieb mesta Levice bolo zabezpečovať služby obyvateľstvu v oblasti bytového hospodárstva, mestskej dopravy a zdravotno-technického zariadenia. Podnik pre úpravu mesta Levíc pracoval v sektore vonkajšej úpravy mesta. V roku 1970 Združené služby mesta Levíc rozšírili svoju činnosť o nové služby, a to predaj kvetín a viazanie vencov, autoopravovňa zabezpečovala opravy automobilov, kľúčová služba, brúsenie skla a rámovanie obrazov.
V roku 1950 bolo na území mesta 2961 bytových jednotiek. V roku 1987 to bolo už 13 196 bytov.
Od roku 1948 až po súčasnosť sa podstatne rozšírila sieť zdravotníckych zariadení ambulantnej liečebno-preventívnej starostlivosti.
V roku 1960 sa Levice stali sídlom veľkého okresu. V roku 1966 bol dokončený nadjazd nad železnicou, začala sa výstavba textilného kombinátu, výstavba areálu PNZZ, sladovne, sódovkárne, mliekárne.
Významnými zmenami prešlo školstvo. Poštátnenie škôl, odstránenie dvojkoľajového školského systému a uskutočnenie jednotnej školy umožnili občanom rovnaký prístup ku vzdelaniu. V súčasnosti je v meste 7 základných škôl, z toho 1 cirkevná.
Významnú úlohu vo výchovno-vzdelávacej sústave majú stredné školy. Do roku 1948 poskytovalo na území mesta stredné vzdelanie jedno Štátne reálne gymnázium a Učiteľský ústav na prípravu učiteľov národných škôl. Vychádzajúc z potrieb hospodárstva okresu sa počet stredných odborných škôl zvyšoval, rástla ich kapacita, čím sa pre čoraz väčší počet mládeže vytvárali možnosti nadobudnutia širšieho vzdelania a vyššej kvalifikovanosti.
Po roku 1989 bol evidentný nárast drobných podnikateľov, zmenila sa štruktúra štátnej správy a štruktúra poskytovaných služieb.
